pondělí 14. listopadu 2016

Samčo, brat dážďoviek


Starší kratší a stručnější profil Samča je na tomto blogu ZDE
Nyní doplňujeme rozhovorem a odkazem na nejnovější Samčovy nahrávky zde na Bandcampu a Soundcloudu.






Tvoje tvorba je rozsáhlá, mít přehled nad tvojí aktivitou je asi nad síly běžného posluchače. Není už to ale také nad tvé síly? Nebo i dnes stále platí, co jsi napsal před lety na svém profilu: “Nadprodukcia ruľäzz. Ta neznam čo ine by som robil.” ?
Co ti dává nadprodukce? 
Najprv som si ten veľký svet vymýšľal v hlave, a potom som ho chcel ozajstný, bolo ho teda treba vytvoriť, tak som ho začal skúšať kresliť, robiť zvuky, príbehy, hocičo, a muselo byť toho veľa, pretože to bol druh životného prostredia, v ktorom sa dalo existovať, alebo aspoň druh hry, ktorý to životné prostredie simuloval, bolo to takmer vždy iba niečo dočasné. Iba postupne sa to časom začalo archivovať, dostávať k iným ľuďom, reálne intervenovať do okolitého sveta, potom to až začala byť hmatateľná nadprodukcia. Mám zachované úplné minimum výtvorov z detstva, čo je vek, kedy všetci ľudia trpia kreatívnou nadprodukciou, majú to uložené pod posteľou a potom to ukazujú vnúčatám. Ja som mal ako menší údernícku nadprodukciu, napríklad som nadprodukoval fiktívne telefónne zoznamy bez telefónnych čísel a vymyslené mapy, a takmer nič z toho nemám dnes zachované, lebo toho bola taká sériová nadprodukcia, až to vlastne nemalo cenu ani pre mňa, išlo hlavne o tú chvíľu, kedy to vznikalo. To platilo aj pre nahrávky na jedinej 90minútovej páske, ktoré sa neustále premazávali novými - hmatateľná nadprodukcia z toho vznikla až, keď som si nahrávky z pásky kontinuálne digitalizoval a archivoval na CD. Takže odvtedy mi nadprodukcia postupne klesá, keďže sa s veľa vecami ponáhľam menej, ale zase viac toho archivujem, nahrávam si koncerty pokiaľ mám tú možnosť, a pritom nie všetko, čo sa vytvorí, musí byť nutne zaznamenané, ale stále je to súčasťou tej celej kontinuálnej nadprodukcie. Keby toho bolo menej, výsledok by nutne nebol lepší (väčšina poslucháčsky najúspešnejších vecí vznikla na jeden šup, naopak veci na ktorých som makal dlho, často skončia príliš prekomplikovane), iba ja by som mal prázdnejší život, pretože by som sa menej venoval tomu, čo mi ho napĺňa. 





A myslíš si ty sám, že tvoje písničky jsou spíš ztřeštěné, nebo je to opravdu “rekontextualizace dětství” jak jsem si o tobě někde přečetl? Tvoje poslední věci propojují sofistikovanou plunderphonii s neprvoplánovým politickým aktivismem. Dnes je ti 28 let, cítíš už lehký posun od legrací typu Pentagramček někam jinam? Nebo jsou všechny tvoje programy schopné fungovat paralelně?
Je to všetko menované, aj kadečo iné. To životné prostredie, v ktorom to žije, je koherentné, aj keď dokáže hostiť úplne odlišné prístupy. Celé to, čo sa vytvorí, dáva dokopy svet, ktorý má vlastnú logiku, hierarchiu, jazyky, symboly a reč. Čiže ten svet má dôležité a pritom špecifické stavebné prvky, napríklad unimobunka, ktorá má uplatnenie v architektúre, ale aj v literatúre, ktorá má zase uplatnenie v hudbe, takže tá unimobunka sa nakoniec dostane všade, a tvorí stavebný prvok. Ide o to, že unimobunky sú opomínaná téma, a teda ju môžem mapovať bez výrazného rizika, že by som urobil niečo, čo spravil niekto predo mnou. Swag je tak isto veľmi dôležitá téma, pretože to predstavuje priame spojenie fyzična s transcendentálnom. Duchovno sa zvykne často zobrazovať ako posvätná záležitosť vzdialená reálnemu svetu; detstvo sa zvykne zobrazovať zase ako čosi čisté a nepoškvrnené, vzdialené svetu dospelých. V reáli ale tie veci dosť tuho koexistujú a kolidujú, takže ak chcem zobraziť ako celok, musím prepájať duchovné so svetským, detské s dospelým, a tak ďalej. Zároveň som ako poslucháč hudby žánrový všežravec, čiže onen svet požiera všetky tieto vplyvy, a preto aj keď tvorím, tak môžem prepnúť z hluku do popíku a z toho do kresťanských chorálov v priebehu troch minút. Baví ma sledovať, čo sa stane, keď sa niektoré úplne odlišné veci skombinujú dokopy. Pentagramček nebol môj nápad, ja som sa k tomu pridal práve z čírej lásky k tomuto druhu tvorby. 
Politické témy do toho sedia pre mňa prirodzene ako hociktoré iné, ktorým sa venujem, nikdy som to nebral oddelene, ako nejakú tuhú angažovanosť alebo čo, veď mnoho vecí vo verejnom živote sú predsa práve streštenosť rovnakej úrovne, ako keď urobíš napríklad tú baladu o mäsitom ľúbostnom vzťahu v unimobunke, akurát bohužiaľ sú s o dosť vážnejšími dôsledkami, a často depresívnejšie. To pľundrovanie nahrávok so slovenskými neoľudákmi bol iba úplne priamy spôsob autoterapie, odreagovania sa od takýchto vnemov. Nie je to nič sofistikované, naopak, nič nie je ľahšie zosmiešniť, ako ľudí, ktorí nemajú zmysel pre humor a berú sa privážne. 

A kdo je Samčo, brat dáždoviek? Jsi to ty sám, nebo tvé jevištní alter ego?
Vytváříš svou postavu podle nějakého cíle, nebo je ti spíš bližší totální anarchie? 
Nebo možná nějaké kreativní šílenství? A proč je vlastně Samčo bratom dáždoviek?
Ja som si k tomu veľkú časť života nepísal meno, lebo nebolo prečo, alebo keď som chcel byť ako tí maliari čo sa podpisovali pod ilustrácie v knihách, tak som pod to napísal SAMKO, alebo neskôr svoje občianske meno. Až potom som si začal vymýšľať nejaké alternatívne mená, a niekedy som mal aj tri naraz, napríklad som napísal knihu, v ktorej som sa vzájomne pod dvomi či aj tromi menami hádal sám so sebou. Ale chcel som aj nejaký univerzálny zvučný pseudonym pre svoju osobu, a práve vtedy pomohli tie dážďovky, pretože najprv som počul pesničku od skupiny Ručne Hlučne "Nehádaj sa s dážďovkami", čo bola skupina, kde hral aj Džumelec, a možno to bol aj jeho text. Tá pesnička bola chytľavá a popisovala, ako sú dážďovky dobré na konzumáciu. Ja som si okolo toho urobil kult dážďoviek. Najprv vznikol Brat dážďoviek - vlastne kópia Mauglího, ale nevychovávali ho vlci, ale dážďovky, čiže bol úplne najviac syn divočiny. To sa mi zapáčilo, a urobil som zopár príbehov o symbióze ľudí a dážďoviek. "Filip, brat dážďoviek" bola samizdatová knižka v náklade jeden kus o adolescentnom utečencovi z detského domova, ktorý začne žiť v lese, živiť sa dážďovkami, hackne sa cez počítač do reálneho sveta a začne ho preprogramovávať na svoj obraz. Ďalšie bolo o dievčati, ktorá bola vychovaná dážďovkami a mala nadschopnosti, ako napríklad vedela rýchlo vŕtať diery v zemi. A tak ďalej, tie veci postupne pribúdali. Také tajné bratstvo dážďoviek vôbec nebolo zlé, tak som sa v ňom ocitol. Ináč áno, chcel som mať javiskové alteregá osobitne pre to keď brnkám folkové odrhovačky na gitare a keď robím nojzíky a tak podobne, ale bolo ťažké si vytvoriť oddelené alteregá, keďže tie veci často robím naraz a neplánovane podľa chuti, takže sa s dážďovkami naďalej nehádam, ale bratám. 


Jsi sběratelem a “teoretikem” outsider music a zároveň jsi, podle jiných a snad i dle svého vlastního mínění, jejím interpretem. Není v tom rozpor? 
Ono ten okruh "outsider music" nie je nijak sebadefinovaný, podľa mňa existuje minimum hudobníkov, ktorí by to o sebe boli schopní tvrdiť - je to termín, ktorý používajú ľudia, ktorí chcú písať či rozprávať sa o takejto hudbe, čosi, čo si musíš vydobyť povahou svojej tvorby, a samooznačovanie sa touto nálepkou je obvykle skôr nelegitímne. Ja som tak desať rokov dozadu, keď sa v domácich okruhoch o takejto hudbe príliš nepísalo, napísal (a nedokončil, čiže ani nezverejnil) niečo-ako-manifest takéhoto "najspodnejšieho poschodia hudby" a tam som používal slovo "subunderground", čiže čosi, čo je ešte pod undergroundom, pretože ide o tvorbu určenú iba pre tvorcov samotných, alebo ich veľmi úzke okolie, zatiaľ čo akýkoľvek "underground" alebo dnes skôr "subkultúra" implikujú reálnu živú scénu s komunitou, koncertami, poslucháčmi. Keď som písal článok o takýchto umelcoch do Eastern Daze, použil som aj termín "anti-music", pretože po zovšeobecnení je prístup takýchto tvorcov ešte viac v rozpore so všeobecne vžitými princípmi hudby, než napríklad v prípade noisu. 
Určite som sa mnohými autsajdermi inšpiroval, a pár spoločných postupov či prístupov som možno od nich prebral alebo k nim dospel prirodzene; ale keď už, ja k tomu píšem napríklad "popmusic pre mačky", pričom to "pre mačky" je trochu, ako keď píšeš "freak" pred názov hudobného žánru, len trochu iná dimenzia. Freak (čo je plus-mínus sebadefinovaný outsider) je podivňak navonok; ale toto tu je naopak svet očami mačky, čiže nie ty si ten podivný, ale svet je tá podivná vec, a ty vytváraš jeho alternatívnu pokrkvanú verziu, ktorá ti dáva na určitej rovine toľko isto logiky, ako tá reálna verzia, pretože tá pokrkvaná verzia je v skutočnosti prispôsobená tvojmu vnímaniu sveta a preferenciám v umení. A nejakým spôsobom sa v tom svete ocitajú aj reálni ľudia, čiže oni sú v ňom zrazu insajderi, a tým pádom keď hrám improvizačky dajmetomu so Ženskými kruhmi, tak to je v podstate insider-music, pričom vlastne "insiderstvo" je v tomto prípade v podstate synonymom pre "ezoterizmus". Pri outsider music sú obvykle hudobník a poslucháč od seba oddelení hranicou odlišných svetov - obaja sú "outside" mimo sveta toho druhého, čiže outsiderstvo predpokladá nejaký stret takýchto dvoch odlišných nerovnocenných svetov vo vzťahu tvorca-recipient; v mojom prípade to naopak silne stojí na ľuďoch, ktorí sú do tohoto sveta zasvätení aspoň zbežne. Nie som osamelý tvorca, ale člen polotajného bratstva spolutvorcov, fanúšikov, spriaznených ľudí na podobnej vlne.

Vím, že disponuješ rozsáhlým archivem bizarních nahrávek. Co pro tebe znamená internet? A je tvůj archiv pouze virtuální, nebo máš vztah i ke starším médiím?
Vyrastal som na páskach, a keď som si ešte ako mlaďas kúpil diktafón, začal som loviť kopu nahrávok ľudí v okolí, keďže sa mi veľmi páčili kreatívni ľudia, a chcel som mať ich výtvory zaznamenané. Nahral som takto na kazety rozličné čudesné kúsky, napríklad jeden z prvých zaznamenaných klenotov vôbec bol záznam akcie, keď sa deti školopovinného veku (včítane mňa) hrali na hipisácky festival Woodstock, aj s vlastnými kapelami. Nerobilo to rozdiel, či sa nahrávali divejúce deti, nežné gospelovky na katolíckom gymnáziu, lokálne folkačky pri ohníku, či koncerty podivínskych projektov pred miniatúrnym publikom, diktafón to všetko previedol do svojho mäkkého zašumeného zvuku, a ja som sa naučil počúvať hudbu aj v nízkej vernosti zvuku a prijal som to ako spôsob estetiky. Šum a skreslené frekvenčné podanie ti zamaskujú veľa chýb, je to taká rozmazaná skica, ktorú si môžeš domyslieť podľa svojej chuti, alebo ju proste počúvať takú, aká je.  Keď som sa teda začal trošku oneskorene dostávať na internet, objavil som tam rozľahlé záplavy podobného domácky nadšenecky nahrávaného materiálu, a ostal som vyjavený z počutia produktov ľudskej kreativity v tak surovej forme. Prirodzene, že internet bol pre mňa darom z nebies, odrazu som sa postupne začal dostávať cez neho k reálnym ľuďom riešiacich podobné veci ako ja, k tvorivým ľuďom vo svojom okolí; a naopak, mohol som cez neho šíriť tvorbu, čo som urobil s obrovskou vervou, a už ani sám nemám prehľad, čo všetko som kde zavesil pred desiatimi rokmi a visí to tam dodnes. 
Samozrejme, k nahrávkam sa dostávam aj inými spôsobmi, než prečesávaním internetov - mám kúsky priamo od autorov, občas cucám koncerty z mixpultu, alebo sa to ku mne dostane ako ľudovo kolujúci materiál. Vďaka môjmu nadšeniu som spoznal kopu projektov, ktorých som bol možno jediným fanúšikom. Existovala stránka menom "obscurometer", ktorá ti vedela zmerať obskúrnosť hudobného vkusu na základe štatistík počúvania hudby na last.fm, a mne vyšlo, že mám obskúrnejší hudobný vkus, než 99% zvyšných poslucháčov na last.fm.

Získal jsi cenu Radio Head Awards 2015 za nahrávku ÁTTÖRŐ ERŐ. Zaznamenal jsi nějakou změnu? Začali si posluchači tvé práce víc vážit? Začali sis ty sám své práce víc vážit?
Ono hlavne každý opomína, že tú cenu sme dostali vlastne traja, keďže aj Robo Rybolov aj Omražťok tam boli rovnocennými tvorkyňami. Ja som si vždy robil vtípky z toho, keď sa z hudby robili preteky, a na dotyčnom albume sú rovno použité aj nejaké sample z predošlých ročníkov Radio_Head Awards. Čiže nominovať takúto vec asi bola aj trošku subverzia zo strany poroty. Povedal by som, že viacero hudobníkov z tejto "experimentálnej" škatuľky si od takýchto ceremónií drží istý odstup, avšak obecenstvo naopak takéto veci zrejme miluje, asi to bude podobný typ vzrúša, ako sledovanie dostihov či športových prenosov. Čiže, čo sa poslucháčov týka, tak hej, to ocenenie rozhodne vzbudilo väčší záujem, než samotná hudba. Samozrejme, že to poslúžilo ako reklama; písalo sa o tom napríklad vo webzinoch na Slovensku žijúcich Maďarov, ktorých upútalo, že na Slovensku hudobnú cenu dostal album s maďarským názvom od človeka s maďarským priezviskom (Szabó). Potešilo to asi aj koncertných promotérov riešiacich mi vystúpenia, ktorým konečne odpadla starosť, čo mi majú písať do popisu ku koncertu, keďže "dostal cenu za experimentálnu hudbu" asi znie údernejšie než popisy používané mnou typu "je to úhľadnejšie ako Čierna nad Tisou, a kozmopolitnejšie ako Medzilaborce".